Starec
3. srpna 2011 v 23:34 | kappa
|
Obrazy
Z vianočnej a neskôr aj absolventskej výstavy. (áno, žijem ;-))
ceruzka, papier, 10x15 cm
Poslušne hlásim, že žijem. A možno až príliš naplno.
16. června 2011 v 15:34 | kappa
|
Denník
Kecy o tom, že za posledné mesiace nebol buď čas, alebo chuť /alebo zvyčajne oboje/, si pre dnešok odpustíme. Keďže som medzičasom maturovala, čo-to som si odsedela nad knihami. Alebo - nazvime to skôr tak, že knihy boli otvorené na stole a ja som sedela na Facebooku a viedla viac či menej /skôr menej než viac/ dôležité debaty. A - ako inak - flákala sa po vonku.
Na rozlúčkový večierok k nám prišli akýsi nie veľmi zhovorčiví Česi z akejsi sesterskej školy. Viac neviem, ako som už spomenula, neboli veľmi zhovorčiví. A keďže dížej tiež nestál za veľa, po štvrtej pesničke od Rytmusa sme leteli do kaviarne spievajúc si oooou. Keďže tam to tiež nebolo ktoviečo /hokej ma nikdy nezaujímal a Šeherezáda už vôbec nie/, šli sme do mesta /rozumej - moje drahé spolužiačky boli kúpiť víno/ a do iného baru na pár slov a nejaký ten biliard.
S výsledkami z písomných matúr som spokojná. Z matiky najvyššie percento na škole, z angličtiny z vyššej úrovne tiež.
Rozlúčka so školou bola tiež celkom fajn. Triednu sme posledný krát naštvali, lebo takmer nikto neprišiel načas. Teda, aspoň vtedy sme si mysleli, že sme ju naštvali posledný krát. Popodávali sme si ruky so všetkými -teraz už bývalými - spoluštudentmi, profesormi a inými zvláštnymi indivíduami, ktoré zväčša sedia na vrátnici v havajskej košeli a slamenom klobúku a čítajú Báječnú ženu /áno, nášho drahého školníka myslím/. Akademický týždeň som strávila medzi knihami, papiermi a poznámkami vykonávaním akejkoľvek činnosti okrem učenia /FB, prechádzky, upratovanie.../.
Maturity dopadli dobre, aj keď sa znova raz ukázalo, že je to viac vec šťastia než vedomostí. Neviem ako inak by som totiž nazvala to, že ak z matiky 2 otázky neviem, tak si vytiahnem práve z tých dvoch a ak zo slovenčiny akurát dve otázky viem poriadne, tak si vytiahnem tiež z tých dvoch /z každého predmetu je 30 otázok/. Jedine ak to, že ľavá ruka je šťastnejšia. V každom prípade, jedna dvojka a tri jednotky je viac než obstojný výsledok.
Nasledovalo bujaré oslavovanie, vonku, v meste, na diskotéke, na chate. Trvalo asi týždeň. Podrobnosti, aj napriek tomu, že si väčšinu z nich - na rozdiel od niektorých spolužiakov - pamätám, si radšej nechám pre seba. Trvalo to asi týždeň.
Za maturity som dostala foťáčik - zrkadlovku, ktorá mi odvtedy berie veľkú časť môjho voľného času. Nie že by som sa sťažovala, samozrejme. Okrem fotenia som v poslednom čase veľa kreslila, keďže som chystala absolventskú výstavu vo výtvarke. A pokojne môžem vyhlásiť, že výstava dopadla dobre, dokonca už mám aj všetky práce doma. A konečne nasledujú pokojné prázdniny. Teda, pokojné ako pokojné :)
Chémia. Najneobľúbenejší predmet. A nikdy v živote už o ňom nebudem počuť.
Odpísané.
25. března 2011 v 17:00 | kappa
|
Denník
Konečne. Ale pekne po poriadku.
Týždeň pred maturami bol šalený. A poriadne. Všetci nás všetko chceli naučiť na poslednú chvíľu, všetci zisťovali, čo všetko sme sa naučiť mali, ale akosi za tých 8 rokov na to nebol čas. Samozrejme, naše skvelé školstvo...
Cez víkend som bola u kamaráta, pozerali sme Constatina. Podarený to film. /Kamarát je, samozrejme, podarený tiež./ Cez víkend som sa snažila zopakovať si aspoň slovenčinu. Neúspešne, bolo toho veľa. V pondelok som radšej ostala doma.
V utorok sme písali slovinu. Doobeda test, ten sa ešte dal. Odhliadnuc od toho, že odpovede na niektoré otázky nevedela ani naša slovenčinárka. Poobede sloh, písala som diskusný príspevok s názvom Blogeri sú obrazom spoločnosti. Akú inú tému som si, ako blogerka, mala vybrať, že? V utorok sme mali anglinu, tri na škole sme sa dali na vyššiu úroveň, B2. Presne tú, o ktorej minule na markíze hovorili, že niektoré úlohy boli nejednoznačné aj pre rodených angličanov. Jednoducho - rada pre všetkých budúcich maturantov - ak vám vyššia úroveň k ničomu nepomôže, nedávajte si ju. Poobede essay o živote tínedžera. Tá sa dala. Potom sme šli na pivo. Vo štvrtok posledná a najjednoduchšia časť písomnej matury, matika. Úlohy ako pre deviatakov, opisovanie vo veľkom. Oslávili sme to poriadne. Vínko, cigaretky, stolný futbal. Kecy a kviky. Somariny. Ledva som došla domov, ale stálo to za to.
Odvtedy do školy polovica ľudí nechodí, a keď, tak len príležitostne. Víkend bol pohodový. Znova som bola u kamaráta, pozerali sme 13. okrsok. Somarina, ale v danej chvíli mi to padlo dobre. Potom sme oslavovali dedkove meniny.
Tento týždeň to v škole začína byť znova zábavnejšie. Každú matiku píšeme písomku z 5 a vždy iných maturitných tém, každú angličtinu skúšanie z 18 tém. Vôbec to nie je šialené, myslím si. nech žije irónia...
Včera som bola fotiť na Mariánskej hore, možno sa tu časom niečo objaví. Taktiež začínam modelovať 3D objekty, ak sa mi nejaký fakt podarí, dám sem obrázok. Možno. Vo výtvarke stále kreslím figúru. Prezmenu mužskú. Nečítam, niet času, niet nálady. Netvorím. Niet času, niet inšpirácie...
Wish of happiness. Bola to pekná voňavka.
Nech odpočívajú v pokoji,
15. března 2011 v 21:04 | kappa
|
Fotky
nech už sú, kde sú. Áno, sú nezvestné. Nič to, mám už iné.
Ale ak by náhodou: farba sivo ošúchaná, s čiernym remienkom, nereagujú na žiadne meno, v prípade nálezu si ich môžete nechať :)
Predmaturačný stres
3. března 2011 v 23:07 | kappa
|
Denník
Všetko sa akosi točí okolo toho. Predmaturačný stres, ako to pekne nazvala Lucka. /aj vám sa tak páči slovo predmaturačný? - nie, nepredstavujte si pod ním nič iné/ Už len týždeň a písomné budeme mať. Ehm. Slovenčinu som tohto školského roku, ak nepočítam domáce úlohy, otvorila raz. Angličtinu ani to nie. A z matiky mi chýba asi 600 príkladov. Pekná bilancia. Nebojte sa, ja zmaturujem :)
Boli sme s holkami v ZIU. Bolo menej ľudí než som čakala, ale bolo fajn. Spoznala som Líviu, otravoval ma akýsi kučeravý blondiak ktorého som sa nemohla zbaviť, dostala som fuksiový rúž od Avonu, Barbi v súťaži o zimnú kráľovnú skončila druhá, tancovali sme do pol tretej.
Vansovej lomnička bola minulý štvrtok. Okresné kolo, skončila som tretia. Zo štyroch. Ja stále nechápem, prečo ma slovenčinárka posiela na recitačné súťaže. Na druhej strane viem, prečo tam chodím ja. Uliať sa z troch hodín matiky a dvoch hodín fyziky nasledujúcich za sebou. A dostala som knihu Rodinné sídlo, neviem, kto to napísal, ale zjavne je to brak. Ak nebudú mať záujem mamkine kolegyne, pošlem na dobierku za cenu poštovného. Komukoľvek, kto sa ozve.
Tento týždeň máme prázdniny. Vychádzkujem, nakupujem, čítam, varím, neučím sa. Do mojej zbierky za posledný týždeň pribudli čižmičky, tričko, dva opasky a rolák. Áno, áno, takto vyzerá to moje šetrenie na zrkadlovku. Čítam Mňačka, Ako chutí moc. Zaujímavé, zaujímavé, ale nebudem hodnotiť knihu, ktorú som nedočítala.
edičné poznámky:
V AK som na počudovanie zostala. Dúfam, že ikonka bude čiernobiela, aby mi príliš nerozbíjala môj už aj tak dosť rozbitý design. K ostatnému sa nevyjadrujem, každý máme svoju hlavu a svoj názor.
Zo všetkých článkov som vymazala moju mailovú adresu. Ak by ste teda čokoľvek chceli, použite komentáre alebo správu autorovi. Je vpravo dole.
Horká čokoláda je závislosť. Viem, že to nie je dobre zaostrené, ale páči sa mi štruktúra alobalu.
Schiesplatz
28. února 2011 v 9:32 | kappa
|
Grafika
Minule som sľubovala čosi v duchu realizmu. Má to však jeden malý háčik. Teda, tie háčiky sú tri: hudobníkov z Košíc som nedokreslila, tváre som si na výstave nestihla odfotiť a postavy na výstave ešte ani neboli. Nebudeme teda ďalej háčkovať, ukážem vám radšej jednu montáž, ktorá bude tiež na absolventskej výstave.
Čo by vám o rasizme povedal môj klobúk
20. února 2011 v 17:59 | kappa
|
Názory a postrehy
Ešte celkom jasne si pamätám na deň, keď si ma našla moja hlava. Úprimne, ktovieako sa mi nepáčila. Teda ani nie tá hlava, alé tá človečica, ktorá k nej patrila. Nebola ani hiphoperka, ani v čiernom, čo mňa, čierny klobúk zo značkového hiphopového obchodu dosť vytočilo. Som totiž hrdý na svoj pôvod a myslím si, že mám aj prečo!
"Nič to, prežijem," povedal som si a na povel človečice som sa ocitol na jej poličke. Bol tam už jeden čierny klobúk.
"Parťák," preletelo mi šiltom. Mal však už svoje roky a verte mi, počúvať celý deň rady do života minulosezónnych vecí je o nervy. Snažil som sa však byť slušný. Bol tam ešte jeden klobúk, no byť slušný aj naňho som už nedokázal. Nebol o nič skúsenejší než ja, biely a čínsky. Biela, taká tuctová farba. A k tomu Číňan! Nechcem byť rasista, ale Číňanov neznášam. Sú neporiadni. Všetci. A zásadne sa pokazia vtedy, keď to ich majiteľ najmenej potrebuje.
Na moje veľké potešenie som sa však v tejto spoločnosti dlho nezdržal. Človečica ma hodila do kufra a podľa jej blaženého úsmevu som usúdil, že ideme niekam ďaleko, kde je fakt pekne. Bol som plný očakávaní, a tak som sa nesťažoval ani vtedy, keď pri mne skončili svetlé nehiphopové plavky (ale boli aspoň značkové), ani vtedy, keď sme sa tri dni trepali v tom kufri v strašných horúčavách.
Keď sme prišli na miesto, stretol som viacero vzdialených príbuzných z rodu čiapok. Ale verte mi, príjemné stretnutia to neboli. Najskôr farebné britské kúpacie čiapky pri bazéne. Nič proti Britom, ale so svojimi si predsa len rozumiem lepšie. A na pláži to bolo ešte horšie. Grécke lacné slamené klobúky z miestneho trhu. Áno, presne tí tuční nenažraní Gréci s padajúcimi šiltami a slamou trčiacou na všetky strany. Nie som rasista, ale Grékov fakt neznášam. Priam nenávidím!
Možno preto to bolo pre mňa ako vykúpenie, keď som sa vrátil späť do apartmánu. Človečica sa kdesi vybrala bezomňa. Nevadilo mi to, je predsa samostatná jednotka, presne ako ja.
Keď sa však vrátila, bol som zdesený. Môj šilt sa od zlosti vykrútil nahor. Tá človečica, ktorej som majetkom, mala na hlave biely lacný grécky klobúk, z ktorého trčala slama na všetky svetové strany, aj na tie, ktoré neexistujú. Zúril som. Prekliata slama, nie som rasista, ale nenávidím tých prašivých lacných nenažraných neporiadnych Grékov! A nehovorte mi, že práve o tom je rasizmus.
Ja predsa nie som rasista.
Mateja Matevski, Báseň deviata
17. února 2011 v 20:29 | kappa
|
Denník
Bolo treba vyjsť z tohto piesku
určujúceho čas
určujúceho celú geografiu zraku
To sú verše, ktoré práve ležia predomnou a snažím sa ich naučiť naspamäť tak, aby mi boli uveriteľné. Áno, znova ma čaká súťaž v prednese. To, že kedy, aká a kde, by som aj ja rada vedela. Opýtajte sa mojej drahej slovenčinárky. Ale poďme po poriadku.
Polročné vysvedčenie dopadlo nad moje očakávania, mala som len jednu dvojku, z literárneho seminára. Pri mojom (ne)učení ma to ani neprekvapuje. Myslím, že myšlienkové pochody jednotlivých postáv slovenského realizmu sotva niekedy v živote využijem.
Môj zdravotný stav ma hnevá. Teda, viac ma hnevá stav nášho zdravotníctva. Minulý víkend som mala vysoké teploty a keď som ich nemohla zraziť, vybrala som sa na pohotovosť. Keďže ešte nemám osemnásť, detskú. Najskôr som hodinu počúvala rev našich rómskych spoluobčaníkov z čakárne i z lôžkového. Keď som sa konečne dostala do ambulancie, ošetrujúci doktor sa asi päťkrát spýtal mamky, či som naozaj mala teploty a či naozaj kašlem, pričm videl, že celý čas ma dusí. Inteligent s MuDr. pred menom. Potom mu napadlo, že by to mohla byť tubera, tak ma poslal na röntgen, kde som si znova počkala. Snímku som mala chvalabohu čistú. Po ďalšej hodine strávenej v čakárni pred detskou pohotovosťou s jačiacimi cigánčatami som sa konečne dostala dovnútra druhýkrát. Čo mi bolo som sa nedozvedela, povedali mi, že mám ležať v posteli a piť teplý čaj. To som skutočne nevedela. A dali mi štyri ibuprofeny. Za tie dve hodiny totiž stihli zavrieť poslednú lekáreň, takže by bolo zbytočné vypísať mi recept... /Nakoniec som doma našla acylpyrin, ktorý mi konečne zabral./
Medzitým som mala meniny. Oslava bola veľmi súkromná, len ja, môj čaj a moja posteľ...
Od tohto týždňa som už však v škole, nakopilo sa mi toho toľko, že zvládnuť sa to nedá ani pri najlepšej snahe. Teda, teraz už to ako tak ide, to len predchádzajúcich pár dní bolo kritických, čo sa hneď prejavilo na mojich známkach. Nevadí, mám dôležitejšiu správu. A podstatne lepšiu. Dorazilo mi potvrdenie o odpustení prijímačiek na výšku. Takže Masaryčka, tras sa, je to už jasné. Na závistlivých pohľadoch spolužiakov sa veselo zabávam.
Nekreslím, niet času. Akurát som po dlhom čase navštívila výtvarku. Holé ženské ma nebavia, musím si zohnať predlohu nejakého chlapa.
Začala som čítať fejtóny Oľgy Feldekovej a znova som sa vrátila k Dekameronu.
Práve som si prečítala článok o AK na srdci blogu. Som zvedavá, vyzerá to sľubne. Hádky a dávny článok do Uhla pohľadu mal zmysel. A tiež som si uvedomila, že to tu tak jemne zanedbávam. Už nebudem /ha, ha/. Veď vy viete... ja... som jednoducho vaša kappa :)
Hodiny z obývačky. Nie, nefungujú, no stále mi pripomínajú, že čas plynie, bez ohľadu na to, či si ho zistím, alebo nie...
The Doors - People are sstrange
12. února 2011 v 21:12 | kappa
|
Hudba
People are strange
when you're a sranger
faces look ugly
when you're alone
Presne tieto slová na mňa raz vyskočili z rádia úplne mimochodom ako reklama na nový dokument The Doors - When you're strange. Doteraz som ho nevidela, no ten kúsok pesničky na mňa urobil veľký dojem. Ja viem, mala som ich poznať už skôr. Ale čo ja môžem za to že gramofón je už niekoľko rokov nefunkčný a staré vynyly poslúžili snáď aspoň myšiam na pôjde ako večera... V každom prípade, odvtedy som sa jej nezbavila, tak želám príjemný posluch...
...when you're strange
when you're strange
when you're...
...strange.
Další články
- Letom svetom... 22. ledna 2011 v 23:20
- Tá obľúbená 7. ledna 2011 v 17:58
- Tohto roku sme sa zaobišli aj bez zlatého prasiatka, 28. prosince 2010 v 14:46
- Teraz už naozaj posledný abstrakt 23. prosince 2010 v 13:07
- Tak už aj ja nosím tú zelenú stužku a tvárim sa tak strašne dospelo 21. prosince 2010 v 17:02
Zde hledá